text: Piotr Gąska
Trenčín je mesto s približne šesťdesiatimi tisíckami obyvateľov. Na jednej strane malé, na druhej dostatočne veľké na to, aby malo vlastnú pamäť, vlastné rozpory, vlastné centrum a periférie, reprezentatívne miesta aj také, o ktorých sa radšej nehovorí. Nad mestom sa týči hrad, centrom preteká rieka, zachovala sa historická štruktúra mesta a zároveň je súčasný Trenčín miestom každodenného života, premien a ambícií. Nie je teda maketou mesta ani jeho zmenšenou verziou. Možno práve táto mierka je zaujímavá pre umelcov a umelkyne spojených s galériou FOR MAAT. Trenčín pre nich nie je ani dekoráciou, ani témou samou o sebe. Je miestom, kde možno niečo uvidieť. Niekedy sa stačí pozornejšie pozrieť na to, čo sme si prestali všímať, pretože sa to zdalo príliš známe.
Merina, kedysi jedna z najvýznamnejších tovární v meste, je dnes predovšetkým tým, čo tu už nie je. Jej zbúrané budovy sa v práci Zovinec Bros objavujú ako absurdná developerská trofej. Architektúra, ktorá prestala existovať, je znovu vybudovaná – tentoraz ako pomník víťaza. Je to príbeh o Trenčíne, no rovnako dobre by sa mohol odohrávať v Berlíne, Varšave, Londýne či kdekoľvek inde, kde sa rozvoj mesta začína podobať procesu, v ktorom sa pamäť vymieňa za metre štvorcové.
Merina je prítomná aj v práci Nadeždy Koyšovej, ktorej cesta k téme vody a bazéna sa začala práve na umeleckom sympóziu v tejto fabrike. Bazén sa stáva miestom súťaženia, spolupatričnosti, napätia a individuálneho úsilia. Športový súboj je zároveň veľmi konkrétny aj úplne univerzálny: snažíme sa vyhrať nad niekým, pre niekoho, proti niekomu a niekedy predovšetkým sami nad sebou.
História mesta rozprávaná prostredníctvom architektúry sa objavuje aj v tvorbe Jany Gombikovej. ODA – Okruhový Dom armády – monumentálna architektúra neskorého komunizmu, navrhnutá s veľkoleposťou, za ktorú by sa nemusela hanbiť žiadna epocha presvedčená o vlastnej veľkosti, mala slúžiť veľkým inštitúciám. Dnes jej priestory obývajú menšie komunity, kluby, nadšenci, veteráni, spoločenské organizácie či ľudia cvičiaci jogu. Veľký projekt dejín tak našiel nečakané využitie: stal sa útočiskom pre malé skupiny ľudí. U Jany Gombikovej nie je tento architektonický relikt ani pomníkom, ani ruinou. Je živým organizmom, ktorý jednoducho zmenil nositeľa významu.
U Juraja Tomana sa mierka mesta ešte viac zmenšuje. Zostáva noc, svetlo pouličnej lampy, reklama, prázdny chodník, náhodný výsek ulice. Nie je to však príbeh výlučne o Trenčíne. Nočné mesto má svoju vlastnú geografiu, nezávislú od jeho veľkosti. Samota na predmestí má podobnú teplotu bez ohľadu na to, či sa nachádza v Trenčíne alebo v New Yorku. Rozdiel je možno len v tom, ako dlho treba kráčať, kým cestou stretneme niekoho ďalšieho.
Andrej Danóczi sa naopak dôsledne vracia k samotnému Trenčínu a skladá ho z fragmentov reality do animovaných obrazov. Mesto sa tu nestáva ani tak témou, ako skôr materiálom – niečím, čo možno rozobrať, poskladať a pozrieť sa na to znova.
Trenčín je dnes Európskym mestom kultúry. Na mesto, ktoré možno za určitých okolností prejsť pešo rýchlejšie, než stihneme vysvetliť, čo vlastne súčasná kultúra znamená, je to pomerne veľký titul. Možno práve preto je tento moment zaujímavý. Mesto sa nestáva kultúrnym len preto, že získalo tento titul. Ten iba upriamuje pozornosť na to, čo sa tu už deje: na umelcov, ateliéry, kolektívy, výstavy, rozhovory a pokusy rozprávať o svete z vlastného, konkrétneho miesta.
Umelci a umelkyne spojení s Galériou For maat pritom ukazujú niečo jednoduché: netreba žiť vo veľkom meste, aby sme sa mohli zaoberať veľkými problémami. Niekedy stačí mať dobré miesto, z ktorého sa na ne môžeme pozerať.