9.5. – 11.7.2025
Autorstvo: Tereza Samková, Libor Novotný, Sabina Knetlová
Kurátor: František Kowlowski
Výstava Hranice videného prepája troch súčasných umelcov – Sabinu Knetlovú, Libora Novotného a Terezu Samkovú – výrazné osobnosti mladej ostravskej vizuálnej scény, ktorých tvorba sa zaoberá vzťahom medzi priestorom, materialitou a ľudskou existenciou. Výstava predstavuje dialóg medzi tromi prístupmi – maľbou, inštaláciou a sochárstvom – a nabáda diváka k zamysleniu sa nad hranicami viditeľného, materiálneho a len tušeného. Výstavný projekt skúma hranicu medzi prirodzeným a umelým, stabilitou a premenou, fyzickým a duchovným priestorom. Rozširuje pohľad na možné duálne vzťahy v široko chápanom poli architektúry a priestoru, vrátane ich rezíduí; osobných identít vo vzťahu k emocionálnym prežitkom súčasného globalizovaného sveta, ľudskej telesnosti a pominuteľnosti. Výstava sa prostredníctvom symbolických foriem v dielach autorov snaží osvetliť reziduálne „trhliny“. Ako hovorí filozof Martin Heidegger: „Umenie odhaľuje bytie tým, že ukazuje neviditeľné a privádza ho na svetlo“ („Bytie a čas)“. Tento proces nie je len technickou zručnosťou, ale aj ontologickým odhalením, kde prostredníctvom umenia vzniká nová interpretácia reality.
Tento fenomén je však rozšírený o špecifické akcenty miesta, odkiaľ autori pochádzajú alebo kde pracujú. Nejde len o osobné prostredie, ktoré nesie svoju vlastnú kultúrnu a estetickú identitu. Ako upozorňuje Martin Heidegger vo svojej slávnej eseji „Pôvod umeleckého diela“, miesto nie je len geografickým či fyzickým kontextom, ale nesie v sebe ontologický význam – je „odhalením pravdy“ vnútorného univerza autora. Tento ontologický aspekt môžeme nájsť aj u umelcov zastúpených na výstave.
Tereza Samková rozširuje vizuálne kódy pomocou priestorovej ilúzie, často prerámováva obrazovú plochu architektonickými prvkami, čím vytvára vrstvené vizuálne príbehy. Typickým znakom jej tvorby je napätie medzi snovou neuchopiteľnosťou a racionálnou geometriou. Zásadným pre jej tvorbu je napätie medzi racionalitou a intuíciou. Spája geometrickú konštrukciu s prchavou atmosférou a ponecháva divákovi priestor na vlastnú interpretáciu maľovaného priestoru, ktorý pozoruje.
Sabina Knetlová tematizuje meditatívnosť sochy – jej figúry sa nachádzajú v momente zastavenia, časovosti smerujúcej k nehybnosti, večnosti, sústredeniu a prepojeniu s okolím. Inšpiruje sa archaickým sochárstvom, no jej práca je hlboko súčasná. Použitie betónu zdôrazňuje surovosť materiálu, ale jeho kombinácia s organickými formami dáva sochám vnútornú dynamiku.
Ďalším významným konceptuálnym prvkom výstavy je špecifický druh humoru, ktorý je pre Libora Novotného nielen výrazovým prostriedkom, ale aj filozofickou stratégiou. Čierny humor, často využívaný ako spôsob vyrovnávania sa s existenciálnou ťarchou a absurditou, možno chápať ako formu „prechodného rámca“, kde „niečo, čo pôsobí banálne, nesie hlboký význam“ (Danto, „Po konci umenia“). Jeho tvorba osciluje medzi hravosťou a konceptuálnou kritikou, zdôrazňuje obmedzenosť ľudského vnímania a navrhuje alternatívne spôsoby pohľadu. Často pracuje s inštaláciou a site-specific umením, kde núti diváka prehodnocovať priestor a jeho funkcie.
Arthur C. Danto, významný americký filozof umenia, tvrdí vo svojej práci „Po konci umenia“, že po istej fáze historického vývoja už nemožno posudzovať umelecké diela na základe jedného štýlu alebo formy. Danto zároveň konštatuje, že súčasné umelecké dielo často nesie primárne filozofický obsah – čo sa v tvorbe viacerých z uvedených umelcov prejavuje nielen ako estetický záujem, ale predovšetkým ako hlboká reflexia autonómie umenia, ako aj politických, kultúrnych a spoločenských otázok.
Napokon sa tu otvára dialóg medzi tradičnými výtvarnými gestami a ich súčasnými polohami. Kresba, maľba a sochárstvo zostávajú relevantnými médiami, no autori ich často pretvárajú a inovujú, čím vytvárajú nové spôsoby ich vnímania. Tradičné techniky sú jemne transformované do moderného kontextu, čím vznikajú diela oscilujúce medzi tradíciou a inováciou. Tradičné výtvarné gestá sa v tomto kontexte menia – sú jemne transformované novými technológiami a materiálmi, čo opäť odkazuje na Dantovu víziu konca umenia, kde klasické kategórie estetiky ustupujú novým formám interpretácie a vnímania umeleckého diela.
Sabina Knetlová (*1996) je sochárka pracujúca s betónom, ktorý kombinuje s inými materiálmi (gumené hadice, prefabrikáty). Jej tvorba balancuje medzi figuráciou a abstrakciou, pričom jej sochy sa vyznačujú meditatívnym pokojom a prepojením s priestorom. Inšpiruje sa archaickým sochárstvom (Egypt, gotika), ale zároveň reflektuje industriálny svet. Jej práce tematizujú napätie medzi sochárskym gestom a priemyselným materiálom, čím zdôrazňuje kontrast medzi organickosťou a umelosťou. Použitie betónu zdôrazňuje surovosť materiálu, ale jeho kombinácia s organickými formami dáva sochám vnútornú dynamiku.
Libor Novotný (*1979) prepája prírodné a kultúrne prvky, pričom sa zameriava na intervenciu do verejného priestoru i galerijných expozícií. Jeho tvorba spochybňuje hranicu medzi prírodou a civilizáciou, pretvára organické materiály (huby, drevo) do nových kontextov a vnáša do nich prvky geometrie alebo irónie. Jeho práca osciluje medzi hravosťou a konceptuálnou kritikou, zdôrazňuje obmedzenosť ľudského vnímania a navrhuje alternatívne spôsoby videnia. Často pracuje s inštaláciou a site-specific umením, kde diváka núti k prehodnocovaniu priestoru a jeho funkcií.
Tereza Samková (*1996) sa vo svojich dielach zameriava na priestor ako metaforu ľudskej existencie. Jej diela vychádzajú z osobných zážitkov, snov a konkrétnych reálií, pričom sa dotýkajú existenciálnych otázok. Pracuje s priestorovou ilúziou, často prerámuváva obrazovú plochu architektonickými prvkami, čím vytvára vrstvené vizuálne príbehy. Typickým znakom jej tvorby je napätie medzi snovou neuchopiteľnosťou a racionálnou geometriou. Zásadnou pre jej tvorbu je napätie medzi racionalitou a intuíciou. Prepája geometrickú konštrukciu s tekutou atmosférou a necháva diváka, aby si sám interpretoval priestor, ktorý pozoruje.