Neskrývaná láska - text
Text: Jana Gombiková
Po prvý krát som s projektom Neskrývaná láska prišla do kontaktu, keď Dorota začínala zháňať respondentov a respondentky. Spolu sme premýšľali, či sa niekto ozve, a či už spoločnosť na Slovensku dozrela na takéto gestá. Po pár neistých úvodných kontaktoch však postupne začali odpovedať ďalší a ďalší ľudia, ktorí mali záujem byť súčasťou projektu.
Dorota Holubová sa ako dokumentaristka venuje predovšetkým témam, ktoré si poukazujú na problémy v spoločnosti. Vo svojej tvorbe je od začiatku angažovaná, čo dokazujú aj projekty ako je Atlas žien z prostredia bezpečných ženských domov pre ženy zažívajúce násilie, či séria Sami sebou o transrodových ľuďoch. Niekoľko rokov fotografovala eventy v Teplárni Romana Samotného, či medzinárodne úspešnú transženu, DJ-ku Matiu.
Vo svojej dokumentárnej fotografii je Dorota Holubová priama, realitu neprikrášľuje, zámerne sa vyhýba štylizácii. Tento prístup zvolila aj v prípade projektu Neskrývaná láska. Keďže s fotením LGBTI ľudí má skúsenosti a ľudia z tejto komunity patria medzi jej blízkych priateľov, nebolo pre ňu zložité získať si ich dôveru.
Holubová hľadá každému projektu adekvátnu formu, ktorá dokáže najlepšie komunikovať tému a umožní jej komfortne pracovať v daných podmienkach. V prípade nočnej Balifornie je to zrnitá čiernobiela fotografia, Atlas žien, kde bolo potrebné zachovať anonymitu respondentiek, pracuje s farebnými fragmentami prostredia a tvárí. V sérii Neskrývaná láska sa rozhodla pre štvorcový analógový formát, ktorý jej aj vďaka svojej relatívnej pomalosti umožňuje vo vzájomnej komunikácii s respondentami vytvárať jednoduché, civilné portréty v prirodzenom prostredí.
Projekt Neskrývaná láska je v prvom rade angažované gesto. A to gesto nielen zo strany fotografky, ale aj samotných účastníkov a účastníčok projektu.
Z prieskumu Eurobarometra z roku 2019 vyplýva, že až 86 percent LGBTI ľudí na Slovensku zažíva šikanu alebo negatívne komentáre kvôli svojej orientácii a identite. Negatívne názory nie sú bežné len medzi obyčajnými ľuďmi – na tejto téme sa priživujú aj predstavitelia štátu. LGBTI menšina u nás stále nemá rovnaké práva ako heterosexuálna väčšina, registrované partnerstvá či manželstvá a adopcie detí nie sú legálne, ako je to bežné na západe. V konzervatívnej slovenskej spoločnosti je to do určitej miery stále výbušná téma. Je však dôležité nenechať sa odradiť a ponúknuť občanom, divákom, aj iný uhol pohľadu na túto problematiku. Práve tu, v scitlivovaní našej spoločnosti voči LGBTI menšine, vidím najväčší prínos tohto projektu.
Texty Michala Dudoňa sú rovnako dôležité, ako fotografie. Zatiaľ čo Dorota svojim priamočiarym prístupom umožňuje divákovi pozrieť sa LGBTI menšine a ich rodinným príslušníkom do tváre, a uvidieť ľudí – svojich kolegov, susedov, známych – Michal v rozhovoroch odkrýva ich traumy, neistoty, no v prvom rade silu a odvahu. Umožňujú divákom zblížiť sa s respondentami a vypočuť si ich príbehy.
Práve tento typ obyčajnej ľudskej empatie je podľa mňa to, čo je v našej spoločnosti momentálne nesmierne potrebné.
