Každý pozná experiment so žabou vhodenou do vriacej vody. Jej reakcia je okamžitá: pokúsi sa zachrániť. Ak by však bola vložená do studenej vody, ktorá sa postupne zohrieva, uvarila by sa zaživa (nepostrehla by nebezpečenstvo, a preto by sa nezachránila).
Je možné, že v skutočnosti boli výsledky experimentov so žabami iné. Pokiaľ však ide o ľudí – obrazne povedané – tento experiment mýtom nie je. Diktatúry nevznikajú z ničoho nič, zo dňa na deň. Rovnako ani vojny či finančné krízy. Zmena k horšiemu musí byť postupná, aby bola prijatá. „Syndróm variacej sa žaby“ je pojem, ktorý označuje neschopnosť reagovať na problém, ktorý sa pomaly zhoršuje, až kým nedosiahne fatálne rozmery.
Pred časom som narazila na tento citát: „Ničoho sa v živote nesmiete báť, veciam treba rozumieť. Teraz je ten čas, aby sme pochopili viac, aby sme sa nemuseli báť.“
Marie Curie-Skłodowska
Znie to dobre, však?
Poznať samých seba – ako jednotlivcov aj ako spoločnosť – je dôležité. Je dobré rozumieť tomu, ako myslíme a ako sa správame v dobrých časoch a najmä v tých zlých. Potrebujeme vedieť, na čo – a na koho – sa môžeme spoľahnúť v najhoršom možnom scenári, nech by bol akýkoľvek.
Ako dobre v skutočnosti poznáme svojich príbuzných, priateľov, susedov, kolegov? Alebo samých seba? Myslím si, že každý by si mal položiť ťažké otázky, napríklad: ktorých práv a slobôd by som bol/a ochotný/á sa vzdať? Samozrejme, hypoteticky – teraz, kým je voda ešte vlažná. V najhoršom prípade, v budúcnosti, ktorá môže byť viac či menej globálna, apokalyptická, orwellovská.
Akceptovali by ste zrušenie slobody tlače či slobody prejavu? Dokázali by ste prestať hovoriť to, čo chcete a kedy chcete, zo strachu pred zatknutím? Vedeli by ste sa vzdať slobody pohybu? Prijali by ste zákaz cestovať tam, kam chcete – cez hranice alebo dokonca medzi mestami či dedinami? Vzdali by ste sa súkromia – boli by ste ochotní akceptovať elektronický či digitálny dohľad zo strany štátu pod akoukoľvek zámienkou, oprávnenou či nie? Prijali by ste, že vašich susedov zatknú zo dňa na deň? Alebo vašich kolegov? Ktorých príbuzných by ste boli ochotní „obetovať“, ak by vás autorita vyzvala, aby ste ich udali? Manžela/manželku? Svokrovcov? Strýka, ktorého nemáte radi? Alebo sesternicu, ktorú ste nevideli od posledného pohrebu? Akého majetku by ste sa boli ochotní vzdať v prípade finančnej krízy: kávy, mydla, toaletného papiera, osobného auta či vlastného bývania? Opäť len hypoteticky. V orwellovskej budúcnosti – kto si myslíte, že by vás mohol mučiť? Bývalý spolužiak alebo niekto, koho ste naposledy videli v kostole?
Umenie je dobrým spôsobom, ako klásť ťažké otázky a vyžadovať odpovede – správne či nesprávne. Ako narábať s nepríjemnými a znepokojujúcimi scenármi, na ktoré nechceme myslieť každý deň. A prečo by sme aj mali? Osobný život je dosť náročný aj bez neustáleho premýšľania o možných kolektívnych traumách – minulých či budúcich.
Niekoľko umelcov a umelkýň z Rumunska, z rôznych miest, generácií a umeleckých prostredí, sa prostredníctvom svojich diel venuje týmto apokalyptickým scenárom, ktoré sú dejinám východnej Európy veľmi dobre známe. Predstavujú cvičenia predstavivosti – viac či menej osobné a relevantné odpovede súvisiace so sebapoznaním v extrémnych situáciách. Ich diela (inštalácie, mixed media) sa zaoberajú „syndrómom variacej saj žaby“. V podstate hovoria o živote – o tom, ako sa pozrieť problémom súčasnej spoločnosti priamo do očí a pomenovať ich. Môžu byť varovným signálom pomalého rozkladu slobôd.
Prečo navštíviť takúto výstavu? Odpoveď je predvídateľná: aby ste lepšie spoznali seba aj ľudí okolo seba prostredníctvom umeleckých diel. Diel vytvorených umelcami a umelkyňami, ktorí/é sa narodili a vyrastali niekoľko tisíc kilometrov odtiaľto, no zdieľajú rovnaké univerzálne hodnoty a potreby ako ľudia na Slovensku – alebo kdekoľvek inde.
Alina Andrei
Alina Andrei je rumunská umelkyňa a kurátorka sídliaca v Cluj‑Napoca, známa svojou multidisciplinárnou praxou spájajúcou fotografiu, rozprávanie a konceptuálne umenie. Od roku 2017 pôsobí ako kurátorka v umeleckom priestore White Cuib, kde pripravuje výstavy a kultúrne projekty pre lokálne aj medzinárodné komunity. Súčasne vytvára naratívne vizuálne diela, často kombinujúce fotografiu s textom a ručne vyrobenými postavami. Spolukurátorsky sa podieľala na projektoch ako Raft Cluj a Raft Brașov, ktoré rozširujú dialógy experimentálnych umeleckých praktík. Jej práca a kurátorská činnosť sa zameriavajú na skúmanie kolektívnej pamäte, každodenných skúseností a dynamiky súčasného kultúrneho života.