Text: Anežka Jabůrková
V rámci sveta formovaného kapitalistickými systémami, ktoré stoja na stáročia pretrvávajúcich štruktúrach hierarchie, vykorisťovania a vylučovania, výstava Podmienky koexistencie vytvára prostredie, ktoré odráža náročnosť orientácie v realite, pred ktorou stojíme a ktorá je štruktúrovaná antropocentrickými a binárnymi spôsobmi uvažovania. Diela Luizy Furtado, Lilly Gombos a Sáro Gottstein, zasadené do atmosférickej scénografie Kláry Dolníkovej, umocňujú komplexnosť tejto reality aj nedostatočnosť nástrojov, ktoré máme k dispozícii na jej pochopenie, kategorizáciu a orientáciu v nej. Neexistuje žiadne jednoduché riešenie ani jasná cesta vpred. Výstava zdôrazňuje neistotu, rozporuplnosť a nestabilitu. Vo svete formovanom reklamou, sociálnymi sieťami, umelou inteligenciou a zrýchleným tokom informácií Podmienky koexistencie ukazujú, že neexistujú jednoduché skratky. Namiesto toho nás výstava vyzýva hľadať nové spôsoby spolužitia.
Luiza Furtado, Lilla Gombos a Sáro Gottstein pracujú v rôznych médiách, pričom každá z nich čerpá z odlišných tradícií umeleckej praxe. Gombos pracuje s olejomaľbou a pohybuje sa medzi veľkými a malými formátmi; Gottstein predstavuje videoinštaláciu dokumentujúcu performance spolu s objektmi použitými počas nej; Furtado pracuje s textilnou sochou a textilnou maľbou.
V rukách Lilly Gombos sa maľba stáva nástrojom vytvárania znepokojivého a zneisťujúceho zážitku. V sérii Musca Domestica zväčšené a fragmentované formy odolávajú okamžitému rozpoznaniu a divák nedokáže jasne rozlíšiť, na čo sa pozerá. Maliarske techniky túto nestabilitu ešte umocňujú: rozostrené, prekrývajúce sa a dezorientujúce plochy môžu vyvolávať takmer fyzický pocit závratu. Gombos zároveň vytvára napätie medzi výnimočným postavením olejomaľby, najmä portrétu, ktorý sa historicky spája s bohatstvom a prestížou, a objektom, ktorý si vyberá ako námet: bežnou muchou domácou, druhom, ktorým zvyčajne pohŕdame, ignorujeme ho, odsúvame na okraj a považujeme za bezvýznamný. Tým, že jej priznáva mierku, pozornosť a starostlivé maliarske spracovanie tradične vyhradené hodnotnejším námetom, Gombos upriamuje pozornosť na neľudský život a spochybňuje antropocentrické významové hierarchie. Sieťky proti hmyzu inštalované v priestore túto myšlienku ďalej umocňujú a odhaľujú, ako ľahko môžu byť bytosti postavené mimo ľudskej sféry alebo pod ňu vylúčené, znehodnotené a zabité.
Podobne ako Gombos, aj Sáro Gottstein pracuje s obrazmi zvierat, no upriamuje našu pozornosť na iné otázky. V diele Domovina performeri pripomínajúci holuby odrážajú spôsob, akým môžeme vnímať protivníka ako radikálne odlišného, napriek znepokojivej podobnosti medzi ním a nami. Holub zosobňuje pohŕdanie, ktoré často pociťujeme voči niečomu, čo odmietame bez toho, aby sme sa to vôbec pokúsili spoznať. Napätie medzi inakosťou a podobnosťou zdôrazňuje zrkadlo prítomné počas celej performance, čím Domovina ďalej prepája s konceptom doppelgängera, ktorý rozvíja Naomi Klein. Gottstein zároveň hravo osciluje medzi populárnou kultúrou a súčasným umením: vychádza zo žánru true crime, ktorý sa spája s oddychom a zábavou, a jeho naratívne konvencie prenáša do dvadsaťminútovej bezslovnej performance. Dvaja takmer identickí performeri sa dostávajú do konfliktu po tom, čo objavia srdce. V snahe zistiť, čo sa stalo, začnú súťažiť o priazeň divákov a snažia sa ich presvedčiť, aby sa priklonili na ich stranu. S narastajúcim tempom rastie aj tlak na voľbu, no výrazná podobnosť performerov zároveň spôsobuje, že je čoraz ťažšie ich od seba rozlíšiť. Namiesto presviedčania prostredníctvom argumentov, faktov a zistení komunikujú iba pískaním, ktoré vydávajú zobákmi, a apelujú tak skôr na emócie než na rozum. Narastajúci zmätok vytvára pocit znepokojenia; tlak rýchlo sa rozhodnúť odráža rýchle a stresujúce podmienky súčasného života, v ktorom sme často nútení rozhodovať sa na základe emócií.
Rovnaký tlak na rozhodovanie, spotrebu a produkciu je jednou z podstatných tém tvorby Luizy Furtado; ona však toto napätie prekladá do konkrétnejšej podoby. Vychádzajúc zo svojho dizajnérskeho vzdelania sa týmto otázkam venuje prostredníctvom textilného priemyslu a skúma, ako materiály, obrazy a produkty formujú túžbu, identitu a predstavy o pohodlí či starostlivosti.
Textil sa tradične spája so ženskou prácou a jemnosťou. Toto spojenie komplikuje skutočnosť, že veľká časť súčasných textílií vzniká v petrochemickom priemysle. Syntetické vlákna sú súčasťou mnohých odevov, ktoré nosíme, no po ich vyrobení je mimoriadne ťažké sa ich zbaviť. Tieto rozpory medzi jemnosťou a priemyslom, starostlivosťou a kontamináciou vrcholia v mäkkej soche Eggshell Casts (Odliatky vaječných škrupín). Pri bližšom pohľade sa začína vynárať tvar tehotného tela obklopeného vrstvami pásky na utesňovanie švov. Tehotenstvo, maternica a reprodukcia sa tu dostávajú do vzťahu s výrobou plastov, nakladaním s odpadom a textilným priemyslom. Pružné odevy propagované ako podporné a prispôsobivé meniacemu sa tehotnému telu sú samy často vyrobené zo syntetických materiálov. V maľbách Potion Mechanics (Mechanika elixíru) a Silent Prescription (Tichý predpis) sa tieto materiály znovu objavujú v podobe textilne pôsobiacich útvarov vo vnútri tela, zatiaľ čo modré plochy evokujú vodu ako cestu, ktorou sa syntetický odpad dostáva do tiel aj ekosystémov a cirkuluje v nich.
Dielo upriamuje pozornosť na znepokojivý vzťah medzi plastmi a reprodukčnou starostlivosťou. Výskum mikroplastov a tehotenstva vyvoláva obavy z ich prítomnosti v tele a možných účinkov na reprodukčné zdravie vrátane predčasného pôrodu. Vzniká tak znepokojujúci rozpor s technológiami starostlivosti: inkubátory a ďalšie zdravotnícke zariadenia používané na ochranu predčasne narodených detí sú samy závislé od plastov a petrochemických materiálov. Luizina tvorba nás preto núti pozornejšie sa pozrieť na prísľuby reklamy a na obrovskú dostupnosť textilu v súčasnej spoločnosti. Odevy sľubujú pohodlie, oporu, prispôsobivosť a starostlivosť, no rozhodnutia prijímané v priebehu ich výroby zároveň vytvárajú odpad, ktorý pretrváva dlho po spotrebovaní výrobku. To, čo sa prezentuje ako riešenie pre individuálne telo, sa tak môže stať súčasťou oveľa väčšieho systému ťažby a kontaminácie, ktorý sa napokon vracia späť a ovplyvňuje telá aj ekosystémy.
Všetkými tromi autorskými pozíciami sa vinie zlovestný pocit, ktorý podčiarkuje tlmené, atmosférické osvetlenie priestoru. Vo všetkých troch dielach zostáva divák v neistote, čo je dobré a čo zlé. Toto napätie je výrazné najmä v práci Sáro Gottstein, kde sú obaja performeri obklopení novinami, ktoré naznačujú zahlcujúci tok informácií, napokon redukovaný na šum, v dôsledku čoho je ťažké rozhodnúť sa, čomu veriť alebo na čiu stranu sa postaviť. V maľbe Lily Gombos sa snažíme rozpoznať to, čo máme priamo pred očami, zatiaľ čo v tvorbe Furtado známe materiály a produkty odhaľujú dôsledky, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Spoločne tieto diela spochybňujú obrazy, návyky a predpoklady, prostredníctvom ktorých si vytvárame predstavu o svete. Núti nás prehodnotiť nástroje, ktoré sme sa naučili používať na jeho pochopenie a kategorizáciu – nástroje formované dejinami hierarchie, vylučovania a antropocentrického myslenia. Odhaľujú tak, že systémy a obrazy, ktoré formujú náš každodenný život, nemusia nevyhnutne fungovať v náš prospech.