Toto som už niekde videla - kurátorský text

Kurátorka: Lucia Gavulová

 Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu

V deväťdesiatych a nultých rokoch zatriasli vizuálnym umením rôzne typy „obratov“, od sociálneho cez archívny, kurátorský, kolaboratívny, edukatívny, či objektový (inak povedané objektovo-orientovaná ontológia, teória, ktorá radikálne zmenila hierarchiu subjekt – človek verzus objekt – ostatný mimoľudský svet v prospech objektov, vrátane technológií a umelej inteligencie: človek stráca svoje privilegované miesto). A prišlo aj na obrat digitálny. Digitálne umenie môže byť v skratke definované ako čokoľvek vizuálnej povahy, čo umelci a umelkyne vytvorili s pomocou počítača. Digitálna, resp. informačná éra sa spustila medzi rokmi 1950 až 1970 a podobne ako pri všetkých nových médiách začalo umenie postupne v tvorbe integrovať jej princípy a postupy. Vizuálna kultúra sa stala primárne digitálnou; stierajú sa hranice medzi médiami, dramaticky sa mení dostupnosť umenia – stačí pripojenie na sieť. Čoraz intenzívnejšie sa využíva virtuálna realita a imerzné prostredia umelej inteligencie. Digitálna technológia a umelecký prejav sú dnes už viac-menej neoddeliteľne prepojené.

Tento text je o výstave Toto som už niekde videla. V rámci jej opisu sa nežiada akcentovať jednotlivé autorky, pretože v celku výstavy a jej koncepte ide o niečo iné, o pravý opak zdôrazňovania tvorivej individuality či „autorského majstrovstva“ jednotlivca. Výstava je kumuláciou informácií, estetík, obrazovo-priestorových zážitkov, je bohatým hypertextovým prostredím, plným interpretačných a myšlienkových rovín, ktorých najsilnejším tmelom a zároveň významovým nosičom je však práve dvojica vystavujúcich – Zuzana Sabová a Gabriela Zigová. Ide tu o impulz, iniciáciu projektu zo strany autoriek, ktoré do inštalácie zahrnuli aj plátna maliara Petra Sula a ku kooperácii oslovili fotografku Janu Gombikovú. Navyše v určujúcej miere použili nástroje a postupy umelej inteligencie. Hodilo by sa teda hovoriť o umeleckej spolupráci. Tá predpokladá spájanie; v prípade tejto výstavy však nie len autorov, autoriek a technológií; prišlo k prepojeniu aj mnohého iného, a nie len v pomyselnej rovine, ale doslova: identít, umeleckých výstupov, výzoru, tiel, vizuálnych komunikácií, konceptov, myšlienkových nastavení.

Návštevník výstavy v nezávislom kultúrnom priestore For maat vstupuje do neformálne pôsobiaceho priestoru. Galériou je niekdajšia predajňa hneď pri železničnej stanici v Trenčíne. Už od vstupu je divák navigovaný výstavným miestom – autorky nič nenechávajú na náhodu. Jeho kroky by mali viesť popri vyobrazeniach na podlahe, zobrazujúcich kombináciu log známych inštitúcií či podujatí, ktoré Sabovú a Zigovú sprevádzali na ich spoločnej ceste v časoch štúdia a v rámci životného pôsobenia (Fuga, Pohoda, VŠVU, 4D Gallery, Kaštieľ Moravany, For maat, A4, Cvernovka a iné). Formálne sú vytvorené na spôsob mandál, posypom z popola z vypaľovaného rozdrveného dreveného uhlia a soli cez autorské šablóny. Divák popritom nevdojak obchádza rozmerné plechové regále po pravej strane, rámujúce pôdorys akéhosi „zdomácneného“ priestoru, taktiež neformálneho, pripomínajúceho umelecký ateliér, miesto stretávania sa a zdieľania. Archív zhromažďuje jednak ich samostatné, a jednak spoločné práce. Pozostáva ako z dokumentácie a tzv. „sekundárneho materiálu“ (vedľajší produkt tvorby umeleckého diela – fotografie, audiovizuálny materiál, skice, listy...), čo je pre archívy typické, tak z „hotových diel“ – fotografií, voľne uložených v policiach, objektov – prosto konkrétnych ukážok tvorby a spoluprác autoriek. Pripomeňme, že v popredí záujmu oboch je telo, mnohokrát vlastné. Gabriela ho využíva v rámci neinscenovaných performance, vyznačujúcich sa istým naumanovským minimalizmom. Mnohokrát v nich ide s pomocou jednoduchých prostriedkov o vratké a dlhodobo neudržateľné situácie, takpovediac „na hrane“. Fyzicky nie sú ani trochu jednoduché, čo konvenuje s autorkinou povahou: nič si neuľahčuje. Špecifická je aj jej fotografická línia, značne situačná, zachytávajúca prchavé okamihy a sociálne momenty, práve vtedy tvoriace súčasť jej bezprostredného životného priestoru či prežívaných chvíľ. Esteticky v sebe nesú istú nangoldinovskú stopu. Zuzana so svojou telesnou schránkou pracuje v sochárskych a objektových realizáciách, ale aj v grafikách a kresbe. Multimediálne záujmy nezriedka saturuje kooperáciami s novomediálnym umelcom Borisom Vitázkom. Pre rozmer výstavy je určujúci priateľský vzťah Zuzany a Gabriely. Táto väzba je zo svojej podstaty charakterizovaná vzájomným porozumením, spoločnými zážitkami a prirodzenou náklonnosťou k spolupráci. Spoločný archív pôsobí ako homogénna inštalácia a zároveň vyzýva k prehliadaniu si v ňom uložených predmetov, odkazujúcich ku konkrétnym obsahom. Formou sa police približujú napríklad inštalácii od Renée Green Import/Export Funk Office z rokov 1992 a 1993, ktorá je jedným z priekopníckych diel research-based art. V našom prípade však ide o archív po obsahovej stránke celkom iného razenia. Dielu Green sa okrem podobnosti konštrukcie ďalej približuje iba v rámci datovania archívneho obratu vo vizuálnom umení, ktorý sa tiež odohral v deväťdesiatych rokoch.

Archív dominuje  prvej časti galerijných priestorov spolu so špecifickou stenou, opatrenou valčekovým náterom (autentickým pozostatkom z predošlej výstavy). Pred ňou sa nachádza osobitý mobiliár, svojou estetikou typický pre 70. roky a predstavujúci podstavec na kvety, na ktorý autorky inštalovali spoločné fotografie z obdobia detstva a dospievania s rôznymi predmetmi, ktoré sa v retro domácnostiach zvykli zhromažďovať na podobných „oltárikoch“; ako „retro-domácnosť“ tu označujem štandardné zariadenia bytov v čase, z ktorého pochádzajú fotografie umelkýň – prevažne tiež z deväťdesiatych rokov. Fotografie sú generované prostredníctvom Midjourney, spôsobom, že autorky poskytli dáta z osobných fotografických archívov, ktoré nástroj umelej inteligencie spojil a vygeneroval z nich spoločné obrazy i vizuálne identity autoriek v detskom a pubertálnom veku. Vzniknuté variácie vypovedajú okrem iného aj o nedokonalosti tohto nástroja, kedy sa na obrázku objaví náhodne o jeden prst viac, alebo plece objímajúca ruka, ktorej fakticky chýba „nosič“ v podobe potrebného prítomného tela. Na ostatných stenách v tejto miestnosti môže divák naraziť na singulárne diela autoriek – fotografie, či grafiky, ako aj maľby prizvaného maliara Petra Sula, ktoré sa obsahovo viažu k prehliadke. V druhej rozľahlej miestnosti sú priestor i steny venované inštaláciám a závesným médiám – kresbe a fotografii. Zo stropu visia napríklad objekty z mikín, ktoré Zigová recykluje zo svojej inštalácie Breathe z výstavy Ekológia túžby (Východoslovenská galéria, Cena Oskára Čepana 2019) a svojvoľne naťahuje na rôzne konštrukcie, aby vo výsledku pripomínali dielo Zuzany Sabovej Čierna, na základe jeho fotografie, taktiež modifikovanej cez Midjourney. Štylizované portréty umelkýň v body telovej farby, na ktorých obe spája rovnaké gesto tela, ako aj iné vizuálne znaky, sú už napohľad niečím rušivé či znepokojujúce v zobrazení. Vytvorila ich fotografka Jana Gombiková, v súlade s konceptom výstavy a estetikou všeobecne sa približujúcou tej produkovanej umelou inteligenciou. Divák môže byť vo výsledku zmätený: hľadá „typické“ identity autoriek a výstupy, na aké je u nich zvyknutý, no ostáva uviaznutý v neistote: „What’s going on here, bro?“

Spolupráca je v umení samostatnou kategóriou. Príležitostná kooperácia autoriek zodpovedá v jazykovej terminológii označeniu teamwork, ktoré sa vzťahuje k umeleckej kreativite v rámci jednorazovej spolupráce umelcov, ktorí sa inak venujú vlastnej tvorbe, alebo sa spájajú s inými umelcami v rámci ďalších teamworkov. Prítomná je aj participatívna výzva smerom k divákovi, vzťahujúca sa k archívu umelkýň. Umelá inteligencia predstavuje nie len regulárny princíp spolutvorby výstavy, metódu výskumu a nástroj testovania a dosahovania nového poznania, ale je aj kľúčovým momentom, ktorý posúva kumuláciu spoločných obsahov, vzťahu a tvorby umelkýň do ďalšej roviny. Výrazným spôsobom sa tak dotýkajú problematiky nie len autorskej, ale aj ľudskej identity a originality umeleckého diela v súčasnej dobe.

Umelá inteligencia je odborom, zaoberajúcim sa tvorbou systémov, ktoré dokážu napodobniť ľudský intelekt a ľudské správanie, pričom jej hnacím motorom je strojové učenie. Umelá inteligencia, na rozdiel od machine learning ale pracuje aj s aspektmi, ako je filozofia, sociológia a etika. Je tak omnoho podobnejšia ľudskému spôsobu uvažovania. Aplikácia hlbokého učenia na tvorivé povolania je len jednou kapitolou v dlhej histórii ich informatizácie a ich zbližovanie nie je jednoduché; tvorivý proces nie je možné ľahko rozdeliť na systematické, vedecké alebo matematické pravidlá, ktoré dokážu generovať presné odpovede. Autorky využívajú umelú inteligenciu v princípoch vytvárania výstavy nie len ako nástroj produkcie nových obrazov spôsobom kombinovania dát z minulosti či prítomnosti. Pospájali aj fotodokumentáciu svojich autorských projektov a objektov, nechali z nich vygenerovať nové objekty a tým sa následne pokúsili na základe vizuálnej predlohy dať materiálnu podobu. Aby všetko neostávalo iba v digitálnej rovine, umelkyne na seba aj v reálnom fyzickom prevedení aplikovali charakteristické vizuálne znaky či symboly tej druhej, ako sú vlasy, pery, tetovanie.  V tomto prípade autenticky, živo a „na ostro“, čo sú parametre, ktoré umelá inteligencia neobsiahne: Gabriela si dala nadstaviť Zuzanine vlasy, ktoré si Zuzana sčasti ostrihala, Zuzana sa dala prvá krát v živote tetovať, pričom vzor tetovania opäť generovala AI, a to z fotografie Zuzany s jej dielom – kovovou maskou zo žiletiek, ktorú si drží pred tvárou a z fotografického portrétu Gabriely od Ivana Kaleva.

Autorky chcú poukázať na to, že umelá inteligencia nemusí byť iba asistentom, ale môže byť aj spolupracovníkom, ktorý potenciálne prehĺbi spôsoby tvorby. Možno tiež v druhom pláne vyjadrujú presvedčenie, že by sme mali prehodnotiť svoj často skeptický, či priam negatívny postoj k týmto technológiám, v obavách o stratu umeleckej originality či odcudzenia a ohrozenia autorstva. Prizvanie umelej inteligencie do svojej tvorby a výhľadovo aj jej ďalšie programové rozvíjanie v budúcnosti transformuje spoluprácu umelkýň s ňou smerom od vertikálneho prístupu k viac horizontálnemu, viac kolaboratívnemu a menej inštrumentálnemu a dáva signál, že sa technologického vývoja nehodlajú zľaknúť.

Výstava a jej výpoveď, spôsob inštalácie a obsahy už na prvý pohľad nie sú lineárne. Výskum a následná práca autoriek boli presieťované, kolaboratívne a procesuálne a výstupy sú de facto hypertextové, čo odkazuje k post-štrukturalistickým teóriám autorstva a virtuálnej konkretizácii predstavy rizómu v ponímaní Deleuza a Guattariho. Vrátim sa tiež k dielu Renée Green Import/Export Funk Office z inej časti tohto textu (kedy ho po formálnej stránke prirovnávam k vonkajšej podobe konštrukcie archívu Sabovej so Zigovou), a k jeho interpretácii od Claire Bishop v texte publikovanom v aprílovom Artfore tohto roka s názvom Information Overload. Vnímam totiž paralely medzi tým, ako ho opisuje, s archívom a celkovým vyznením výstavy Sabovej so Zigovou: ako vyjadrenie averzie voči autorskému majstrovstvu a ako odpoveď na feministickú a postkoloniálnu teóriu, ktoré rôznymi spôsobmi kritizovali lineárnu históriu ako evolučnú, jednovýznamovú, maskulinistickú a imperiálnu. Odmietanie „majstrovstva individuálneho tvorcu“ posúva základné princípy vrátane „smrti autora“ do kategórie identity ako nového základu pre kritický aparát. Nelinearita hypertextu pomáha sprostredkovať prebytok informácií, ktoré je zložité, ak nie nemožné zmysluplne uchopiť.

Celú výstavu možno v konečnom dôsledku prirovnať ku cloud-u, prostredníctvom ktorého používatelia vytvárajú, zdieľajú a narábajú s obrovským množstvom informácií rôzneho typu. Autorky poskytli nie len umelej inteligencii, ale aj metóde tvorby výstavy, ktorú zvolili, východiskové dáta. Tie na základe minulosti a prítomnosti vygenerovali ďalšiu možnú podobu prítomnosti, autorstva, umeleckej identity a spoločných umeleckých diel. Archív, kamufláž umeleckého ateliéru a pracovného priestoru, samostatné aj spoločné diela, site-specific vyjadrenia, ktoré vznikli v procese tvorby výstavy – to všetko malo vplyv na jej finálnu podobu, ktorá ale nie je uzavretou definitívou, iba jednou z možných ciest. Výstava Toto som už niekde videla je ukážkou výstavnej prehliadky, založenej na komunikácií, rozširovaní poznania a hodnotách spolupráce a súčinnosti, ktorá zároveň akcentuje umeleckú rôznorodosť a otázky autorstva a jeho originality v súčasnej dobe, nie len v oblasti prepojenia s umelou inteligenciou, ale aj súčasného svetového umenia v kontexte globalizácie, kedy neraz máme legitímny pocit, že „toto sme už niekde videli“. Špecifikom prehliadky nie je iba hypertextovosť, ale aj priestor pre diváka a publikum samostatne objavovať a kontextualizovať rôznorodé (no navzájom bohato prepletené) významy a obsahy. Je živým organizmom, schopným neustáleho vývoja a premenlivosti v priestore i čase, podmienených dynamikou vzájomnej interakcie zúčastnených.