Vyhnaní do lesa - kurátorský text
Kurátorka: Jana Gombiková
Pandémia covidu zastihla Slovensko v v momente, kedy sa zdalo, že po rokoch marazmu konečne svitá na lepšie časy. Táto nádej sa však ukázala byť ilúziou. Dezinformácie, konšpirácie, populizmus a a klimatická kríza po krátkom nádychu udreli naplno a a zanechali spoločnosť v v morálnom rozklade.
Slovné spojenie ,,životné prostredie‘‘ sa nám asociuje s prírodou, bolo by však chybné držať sa tejto interpretácie. Životné prostredie je miesto, v v ktorom žijeme. Ako bytosti, ako druh.
V kontexte najnovších antropologických výskumov sa tiež ukazuje posun od vnímania človeka ako indivídua, naopak, čoraz rozšírenejšia je téza, že v v skutočnosti sme skôr súčasťou akéhosi superorganizmu, kde jednotlivé, pre celok zdanlivo bezvýznamné elementy dokážu ovplyvniť nielen momentálne správanie či individuálne pocity jedinca, ale dokonca genofond niekoľkých budúcich generácií. Traumy, ktoré žijemeprežívame, nás podľa epigenetiky ovplyvňujú nielen ako jedincov, ale aj ako druh. Pandémia covidu takouto celospoločenskou traumou nepochybne bola.
Umenie je jazykom bez slov, možno práve preto dokáže pomenovať pocity, pre ktoré v v našom slovníku nemáme výraz. Zuzana Janíček Muranicová je vo svojej tvorbe predovšetkým citlivou pozorovateľkou. Tvorba je pre ňu prirodzeným inštinktom, je denníkom, záznamom, je fikciou aj realitou zároveň. Je to priestor, kde neexistujú slová, napriek tomu funguje ako komentár k tomu, čo autorka prežíva a a ako vníma svet okolo seba.
Človek ako živočíšny druh je taký úspešný práve vďaka svojej prispôsobivosti. Ale sme to skutočne my, kto sa prispôsobuje, alebo skôr prispôsobujeme na svoj obraz svoje okolie na svoj obraz?
Príroda je často vnímaná ako miesto, kde môže byť človek sám, kde si môže oddýchnuť od civilizácie, spojiť sa so svojim vnútrom. V V skutočnosti sú ale aj lesy, lúky, či jazerá prostredím, ktoré je často vytvorené človekom. Predstava čistej nepoškvrnenej prírody je v v súčasnom svete naivná. A A práve to odhaľuje aj práca Zuzany Janíček Muranicovej. Príroda sa stala našou obývačkou, barom, galériou, smetiskom. V V tom, ako sa správame k svojmu životnému prostrediu, je prítomný istý druh bezohľadnosti. Ale práve táto bezohľadnosť nám umožňuje uvoľniť istú hravosť, a a bezstarostnosť, s ktorou pristupujeme nielen k prostrediu, ktoré nás obklopuje, ale aj iným živým bytostiam a a organizmom.
Médium, s ktorým autorka pracuje, nie je v v skutočnosti nie je fotografia, grafika či video. Je ním ona sama. Samotný akt prechádzky v v prírode je východiskom, na ktorý sa nabaľujú významy podľa toho, čo autorka prežíva. Vtipným spôsobom analyzuje mikro situácie, s ktorými prichádza do kontaktu, nájdenými predmetmi a a ich následnou interpretáciou reflektuje vzťah človeka k svojmu okoliu.
Súčasťou výstavy sú aj objekty nájdené, alebo vytvorené autorkou. Zuzana Janíček Muranicová nestavia medzi tieto objekty pevnú hranicu. Nakoniec, aj človek je v v konečnom dôsledku súčasťou prírody, preto je možné na veci ním vytvorené pozerať rovnako, ako na objekty, ktoré vznikli činnosťou iných živých organizmov.
Kukanie kukučky v v ľudovej mytológii nesie predzvesť budúcich udalostí. Podľa smeru kukania zvestovala šťastie, alebo smrť. V V angličtine má slovné spojenie byť ,,cockoo‘‘ ešte jeden význam – označuje sa ním niekto alebo niečo, čo je bláznivé, hlúpe, iracionálne. V V prenesenom význame tak môžeme kukanie kukučky v v pozadí vnímať ako ironický komentár stavu našej spoločnosti.
Zdanlivo idylické utíšenie sveta cez pandémiu nieslo v v sebe neodvratne prítomný podtón strachu. Tak, ako les, ktorý stíchne. Koľko krát nám ešte zakuká kukučka?
Zuzana Janíček Muranicová (1982) pochádza z Nového Mesta nad Váhom. V USA vyštudovala Ateliér výtvarnej fotografie na University of Wisconsin-Milwaukee a Ateliér výtvarnej fotografie na Ohio State University. Neskôr pôsobila ako pedagogička na Fakulte umení na Univerzite v Ohiu, kde vyučovala analógovú a digitálnu fotografiu. Venuje sa prevažne konceptuálnemu umeniu s častým využitím fotografie. V súčasnosti žije, pracuje a tvorí na Slovensku, v Bratislave. Vo svojich dielach zaznamenáva predmety bežnej potreby, dáva im nové významy, necháva ich hovoriť o tom, čo sú a kto sme vlastne my a nanovo ich prezentuje ako cenné predmety. Zaujímajú ju nielen artefakty zo sveta ľudí, ale aj zo zvieracej ríše. Spájaním a objavovaním ďalších súvislostí a asociácií do svojich diel vnáša novú obrazovú poéziu. Jej diela sú citlivou meditáciou o našom svete, fragmentovanom, prchavom, ale plnom zaujímavostí. Svojou tvorbou sa približuje nielen k hlbšiemu poznávaniu sveta, ale predovšetkým seba samej.
