Zdrobneniny - kurátorský text

Kurátorka: Veronika Marek Markovičová

Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu

Mladým výtvarníčkam na akadémiách umenia sa muži-pedagógovia často smejú, že načo idú študovať umenie, keď potom aj tak budú stáť za sporákom (na to, okrem iného, odkazuje aj plagát tejto výstavy). Áno, mnohé sa rozhodnú deti nemať alebo sa dobre vydať, aby mohli bezstarostne tráviť svoj osemhodinový čas v ateliéri a za drobné zarobené umením si kúpili niečo pekné na seba na vernisáž. Cynicky zjednodušujem. Koniec koncov, aj Daniela Krajčová sa tejto základnej typológii vymyká. Skôr sa hodí k “instastorke” Jany Kapelovej z výstavy Oslobodený priestor: Starostlivosť-architektúra-feminizmus v kurátorskej koncepcii Petry Hlaváčkovej (Galéria mesta Bratislavy, 09/2023 – 02/2024), ktorá mi nedávno utkvela v hlave: Bol na nej odfotený text z projektu Barbory Šimonovej a Michaely Janečkovej (Emancipovaná žena – srdce domova a milenka třídy Superlux) zo socialistického časopisu Domov o tom, že ženy-výtvarníčky sú okrem svojho tvorivého povolania aj manželkami, matkami, kuchárkami, upratovačkami atď. a snaha vyhnúť sa týmto úlohám by bola zbabelým útekom. Daniela Krajčová je už síce ôsmy rok na materskej „dovolenke“, no popri státí pri sporáku stihla získať cenu Oskára Čepana (2020), vydať knihu-omaľovánku Výlety pre lenivé deti pre Nota Bene (Katarína Marinová, 2023), sériu kresieb Preliesochy (2023) venovanú verejnému priestoru a sochám v rodnej Žiline pre projekt Contemporary Suvenír Niny A. Šoškovej, zúčastniť sa množstva samostatných aj kolektívnych výstav doma i v zahraničí atď. Svoje aktuálne životné skúsenosti spracováva nielen v subjektívnej rovine. Zaujímavá je práve tým, že jej projekty nesú okrem sociologizujúceho rozmeru často aj participatívne a kolaboratívne momenty, ako napríklad nedávny projekt Obrúsok/Cерветка/Servetka (2022), ktorý realizovala krátko po začiatku vojny u našich susedov spoločne s Ukrajinkou Annou Dudik. Keď si spomeniem na poznámku z vedeckých zdrojov mojej priateľky Vierky Marčekovej, stres, ktorý zažíva matka na materskej, sa rovná úrovni stresu pilota stíhačky. Presne tak. Materstvo nám nielen zmení telo, ale aj spánok a úplne celý život. Zrazu sa z nás stane nonstop výdajňa, centrum rodinného vesmíru, kde má byť všetko kedykoľvek láskyplne pripravené na požiadavky akéhokoľvek druhu. Veď predsa nechodíme do práce, sme na dovolenke, a to dokonca s každým dieťaťom tri roky, čo si naše západné susedky väčšinou ani nemôžu dovoliť. Popri tom sa na nás valia Montessori herničky, lesné škôlky, haldy literatúry o výchove a výžive detí, megadrahé kočíky a dizajnové oblečenie. Okrem skromného rozpočtu rodičovského príspevku sa často nespomína ani fakt – dočítala som sa ho v texte českej sociologičky Lucie Jarkovskej v knihe Dity Pepe Hranice lásky (wo-men, UTB, 2021) – že obraz sebaobetavej matky bol podľa francúzskej historičky Élisabeth Badinter vytvorený až v období priemyselnej revolúcie, kedy muži pracovali mimo domova a ženy ostali zavreté v bytoch samé doma s deťmi bez výhľadov na sebarealizáciu. Dovtedy, ako autorka tvrdí, úloha matky bola iba jednou z mnohých rolí žien. Áno, žijeme niekde medzi vzájomnou ženskou spolupatričnosťou, akú napríklad zobrazuje pozoruhodný dokument režisérky Anny Hints Sestry z dymovej sauny (Estónsko, Francúzsko, Island, 2023), ktorý mal slovenskú premiéru len pred pár dňami, a nevšímavosťou, ktorá sa napríklad prejavuje tým, že keď idete s kočíkom cez prechod pre chodcov, väčšinou vám, paradoxne, nezastavia ženy-šoférky. My Slovenky, predsa, nespíme na progresívnych vavrínoch, vychovávame svoje deti v krajine, ktorej patrónkou je Sedembolestná Panna Mária, takže kult sebaobetovania a utrpenia je predsa úplne v poriadku. Nie až tak úplne, lebo už len kvôli mužskej animálne neistej žiarlivosti môže skončiť až domácim násilím, ktorého vybraným prípadom sa Daniela Krajčová v rámci tohto výstavného projektu venovala v spolupráci s o.z. Náruč v Žiline. Vráťme sa však späť k autorke tejto výstavy. Daniela Krajčová uchvacuje svojou húževnatou pracovitosťou, organizovanosťou, vytrvalosťou a senzitivitou k utrpeniu a núdzi druhých, vrátane Rómov a migrantov. Stačí si spomenúť na jej projekty Karavan (spoločne s Otom Hudecom, 2013) a Far Taction (2018), ale aj na široký záberom médií, s ktorými pracuje – kresba, grafika, maľba, výšivka, animácia, video. Materiál, ktorý jej denne prechádza rukami v nezastaviteľnej rutine domácnosti, premieňa na podklad svojich diel, transcenduje úžitkovosť spotrebného materiálu do obrazovej správy – chvály žien, ktoré ak majú motiváciu a perspektívu, sú nezastaviteľné. Po období schematickej geometrickej kresby – prekreslenia obsahu konverzácii žien-matiek o vlastných, detských, partnerských aj rodinných krízových situáciách počas materskej na sociálnych sieťach postupne pristúpila k časovo náročnejšej a meditatívnejšej maľbe, ktorá predmety z rodinnej domácnosti premieňa do symbolov, v ktorých sa prepája trpezlivosť, láska, únava a prekračovanie svojich limitov. Vytvára z nich nové podoby predmetov, rovnako ako vyjdeme ako noví po každom dni, v ktorom sme zvládli moment, ktorý sa zdal byť v danej chvíli nad naše sily. Podčiarkuje jej vôľu pretaviť cez seba všetky milé i nemilé momenty rodinného života, kedy sa v partnerskom živote, do ktorého vstúpili deti, zrazu vynárajú zrážky nenaplnených očakávaní, ktoré popri výchove malých detí eskalujú do neplánovateľne stresových situácií, spúšťajú naše vlastné spomienky a automatické mechanizmy, ako aj obavy o ekonomické zabezpečenie rodiny. S neúprosnou úprimnosťou a zároveň nežnosťou poukazuje na nefunkčnosť násilia, fyzického i psychického, kto ré zrazu všetkých a všetko v byte zavalí ako nezastaviteľná lavína, po ktorej znovunastolenie „pôvodného stavu“ je veľmi krehkým a náročným procesom. Krajčová zobrazením chaosu a neporiadku obnovuje v sebe vnútorný poriadok a víziu usporiadania vecí okolo seba. K tomuto momentu odkazuje aj „rodinný ornament“ autorky – viera, že rodina má a bude držať spolu. Súmerne ho umiestnila ako vzor na obrus stola, za ktorý každý deň, nech už je akýkoľvek, spoločne sadáme. Túto sínusoidu života s deťmi sprítomňuje prostredníctvom metaforickej hry materiálu a tvaru. Cez oblečenie a obrusy, ktoré sú nasiaknuté našimi emóciami a spomienkami – príbeh mi. Ale tie si každá rodina musí prerozprávať sama.