Autorka: Kristína Seidlová
Kurátorka: Veronika Marek Markovičová
Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu
Seidlová sa reflexii architektúry prostredníctvom média fotografie venuje posledných niekoľko rokov, počas ktorých vznikli projekty Medzné stavy (2019), Zabudnutá pamäť (2023) a Vychovávať a vzdelávať. Je možné demokraticky užívať architektonický priestor?(2024). Na tejto výstave ich prezentuje spoločne, aby nielen poukázala na rôznosť prístupov vo fotografickom uvažovaní o architektúre, ale prezentovala aj ich styčné momenty a vývoj svojho autorského jazyka.
V Medzných stavoch (2019) mapuje chátrajúce priemyselné stavby. Fotografie betónových torz sprítomňuje ako rozkladajúce sa pamätníky opustených cieľov, bezprizorne pohodených v krajine. Ich strata zmyslu kontrastuje s faktografickým spôsobom snímania, veľkoformátovou tlačou a videoslučkou donekonečna sa lejúceho sa betónu, ktorý nakoniec stvrdne, či už naše do budov transformované rozhodnutia sú dlhodobo udržateľné alebo nie.
Zatiaľ čo v Medzných stavoch konštatuje proces finálnej degradácie, v projekte Zabudnutá pamäť (2023) komplexne skúma Detské mestečko v Zlatovciach na okraji Trenčína - priekopníckeho projektu architekta Petra Brtka z polovice 60. rokov minulého storočia, ktoré v rokoch 1974-2005 predstavovalo unikátny detský domov rodinného typu a zároveň komplex, poskytujúci okrem výchovy aj priestor na každodenný život a vzdelávanie. Autorka pomocou kombinovania archívnych záberov a vlastného fotografického prieskumu, portrétovania bývalých chovancov, ako aj rozhovoru s liečebným pedagógom, vychovávateľom a psychoterapeutom Albínom Škovierom približuje pôvodný zámer projektu, jeho realizáciu, naplnenie a postupnú degradáciu. Sprítomňuje pamäť miesta prostredníctvom jeho pamätníkov a zároveň necháva rozprávať samotný priestor v jeho aktuálnom stave, v ktorom odčítame vrstvy jeho dlhoročného používania a spomienok.
Tretiu časť výstavy tvorí projekt Vychovávať a vzdelávať. Je možné demokraticky užívať architektonický priestor? (2024) Autorka v ňom vkročila do priestoru škôl z obdobia reformy školstva na Slovensku v 60. rokoch 20. storočia, aby skúmala, či sú tieto pôvodne progresívne stavby funkčné a plnia svoju vzdelávaciu funkciu ešte aj dnes a ako sa vysporiadavajú s priestorom definovaným v minulosti, ktorý má slúžiť v súčasnosti. V dichotómii medzi verejným a osobným priestorom, osobnosťou jednotlivca a mechanizmami výchovy a vzdelávania, medzi hmotou a členením architektonického priestoru, ktorý určuje naše možnosti pohybu v nej, prešla od dokumentovania priestoru až po fotografické simulovanie toho, ako tento priestor vnímame, prežívame. Analýzu svojho vnímania, ako aj prirodzeného správania svojho dieťaťa v tomto priestore, pretavila do širokého spektra záberov – sekvenčných horizontálnych a vertikálnych pásov, navodzujúcich pohyb dopredu alebo do strany, zmeny mierky obrazov, nadhľadu dronu a celkového spôsobu inštalácie, čím sformulovala odpovede na svoje otázky: “Do akej miery mi priestor dovoľuje slobodne a vedome sa v ňom rozhodovať? Do akej miery ho viem čítať a na základe toho sa správať? Je priestor otvorený sám o sebe, ako aj nášmu vlastnému rozhodovaniu?” Prekročila estetizujúce dokumentovanie budov a svoj jazyk v jednotlivých záberoch a krátkych videozáznamoch kráčania vedome zredukovala na čiernobiely obraz, z ktorého výraznejšie vystupujú hmota a architektonické riešenie interiéru a exteriéru škôl. Zvizualizovala tak afordancie (James Gibson, Don Norman) – vnímané či skutočné vlastnosti objektov, ktoré určujú možnosti konania v danom prostredí, nezávisle na schopnosti jedinca tieto možnosti vnímať.
V Seidlovej autorskej pozícii sa spojilo niekoľko perspektív - fotografky, vysokoškolsky vzdelanej ženy, ktorá v rôznych typoch škôl strávila 18 rokov svojho života, matky dieťaťa, čo momentálne navštevuje materskú školu a pedagogičky na strednej škole. Toto spektrum pohľadov otvára veľký kruh otázok a faktov s nejednoznačnými odpoveďami: Ako meniť prístupy vo výchove a vzdelávaní v krajine, ktorá nové školy, odzrkadľujúce nové pedagogické prístupy, nestavia? Dokonca sa môže zdať, že školstvo a chátrajúce školy sú zámerne na okraji záujmu, aby sa nám tu zbytočne nemotali kritické a samostatne mysliace bytosti. No aby sme iba nepľuli smerom na politikov, nazrime aj do vlastných hniezd – drvivá väčšina rodičov vníma školu ako odkladisko svojich detí, zatiaľ čo sú v práci a svoje požiadavky na zmenu školského systému, ak sa nad tým vôbec niekedy zamýšľali, nevedia komplexne sformulovať. A čo samotné deti? Stačí im mať “len” šťastie na vzdelaných rodičov, zopár výborných učiteľov a dobrých kamarátov? Čo je tým kľúčovým momentom, kedy si môžeme povedať, že sme slobodne a vedome jednajúce bytosti a vychovávame tak aj svoje deti? Stačí žiť v súlade s našimi hodnotami a byť schopní naplniť si naše potreby?
Kristína Seidlová (1996) je absolventkou Katedry fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (2024). Aktuálne sa venuje fotografii architektúry a urbanizmu. Jej najnovšie projekty sa zaoberajú pamäťou miesta, pôsobením architektúry, vzdelávania a výchovy na človeka. Priestory dopĺňa fotografickým portrétom, či figúrou. Tematicky siaha do histórie, ktorú konfrontuje so súčasnosťou. V roku 2024 získala čestné uznanie za knihu Zabudnutá pamäť na Fakulte umenia Ostravskej univerzity. Za svoju poslednú prácu Hranice inklúzie získala Grant mesta Bratislava v rámci nadácie Slovak Press Photo (2024). V súčasnosti pôsobí aj ako pedagogička na ŠUP v Trenčíne.